Hra na konzolu Dark Souls III – PS4:Ak ste v posledných rokoch ochutnali niektorú z hier From Software, potom dobre viete, že tomu pocitu sa nič iné nevyrovná. Určite, za ten čas vzniklo množstvo napodobenín, často až neuveriteľne „vykrádajúcich“ mechaniku či estetiku originálu. Ale nikto nevie vyčarovať rozľahlý svet plný melancholicky temnej fantasy, groteskne fascinujúcich monštier a krištáľovo čistej hrateľnosti s takou bravúrou ako Hidetaka Miyazaki. Stačia prvé sekundy dusivo depresívneho intra a prvé kroky neľútostným údolím smrti, aby sa vám zježili vlasy na zátylku, naskočila husia koža a prebudila sa vo vás duša kovaného hráča, plne zaujatého, sústredeného a odhodlaného vydobyť si každý krok naprieč touto zdrvujúcou skúškou pozornosti a zručnosti. Fanúšikovia nemôžu tento kúsok vynechať a nováčikovia by ho mali aspoň skúsiť. Keďže veľa nezasvätených stále podlieha dojmu, že „kúzlo“ týchto hier vychádza len z ich vysokej obťažnosti, nedá mi to a musím aj v tejto recenzii pripomenúť, že to tak nie je. Isteže, nováčik môže ľahko umierať na každom kroku a usmrtenia sú často bleskové a prekvapivé. Avšak existuje celý rad hier, ktoré sú v skutočnosti oveľa ťažšie (niektoré hardcore plošinovky, ale napríklad aj obľúbené strieľačky, nastavené na najvyššiu obťažnosť). Obťažnosť v Soulborne hrách nevzniká silou alebo počtom nepriateľov, ale dôslednosťou a komplexnosťou herného sveta. Ak budete postupovať dostatočne opatrne, všímať si rôzne náznaky v prostredí, držať štít v pohotovosti a vyhýbať sa temným kútom, veľmi pravdepodobne prejdete veľkú časť hry bez smrti. Aj legendárni bossovia sa často dajú pozorovať „z opačného kúta miestnosti“, kým prekuknete ich schopnosti a odvážite sa vyraziť do boja. Celé je to jednoducho o správnom prístupe – v tomto prípade opatrnom a vnímavom. vypnutéZároveň je pravda, že DS3 servíruje a stupňuje svoje nároky na hráča oveľa pozvoľnejšie a rovnomernejšie, než predchádzajúce hry. Neznamená to, že by hra na začiatku bola príliš jednoduchá (doslova pár krokov od štartu čaká bonusový miniboss a ešte stále platí, že najobyčajnejší nepriateľ vás raz za čas prekvapí zdrvujúcim špeciálnym útokom). Ale nie sú tu žiadne náhle skoky v obťažnosti, ktoré by vás donútili zastaviť sa alebo vrátiť a pracovať na zvýšení štatistík alebo vylepšení arzenálu. Dokonca aj bossovia, akokoľvek sú epickí a pestrí (oproti DS2 je tu menej humanoidných nepriateľov a viac všelijakých zvieracích monštier), dajú sa relatívne ľahko porovnať, pokiaľ ide o obťažnosť. Samozrejme je tam vzostupná tendencia, pokiaľ ide o čoraz vyššiu silu a agresívnejšie útoky, ale nenájdete tu nejakú vyčnievajúcu šialenosť typu Ornstein a Smough. To ale neznamená, že vás bossovia nebudú prekvapovať a decimovať, obzvlášť v druhej fáze každého súboja, keď sú už zranení a nahnevaní. Podobne ako vo zvyšku hry, aj medzi bossmi nájdete niekoľko úplne geniálnych, úplne nových nápadov. vypnutéKaždá lokácia má navyše svoju tému, ktorá sa odráža nielen v prostredí, ale aj v nepriateľoch a taktikách. Okrem návratu celého radu klasík (ľudožravé truhly, baziliškovia a desiatky ďalších obľúbencov), je tu celý zástup nových protivníkov s nečakaným správaním. A samozrejme plno pascí, od zamaskovanej jamy v ceste cez nášľapné kuše v stenách až po nevinnú dieru v strope, z ktorej sa vám „za krk“ vysype desať monštier hneď, ako pod ňou prejdete. Pointa je ale v tom, že sa téma každej lokácie dá vysledovať, výzbroj i taktika prispôsobiť a každú pascu možno pri pozornom prehliadaní uvidieť dopredu (spomeňte si na to, keď sa nadšene rozbehnete za kryštálovým jašterom a niečo nemilé vás prekvapí, týchto momentov je v hre neúrekom). Vo výsledku je hra síce pestrá a nikdy vám neodpustí nedostatok opatrnosti, ale ako celok mi pripadala o niečo jednoduchšia a prístupnejšia, ako minulé diely série – bez toho, aby pritom stratila čokoľvek zo svojho smrtiaceho kúzla. Za zmienku rozhodne stojí technická stránka veci. DS3 beží na rovnakej technológii ako.
